6. Stahovanie
22. 8. 2008
Po dlhom predlhom 12 hodinovom spánku sa konečne prebrala. Ponaťahovala sa a poobzerala sa po nore. Nikde tam nebol. Striaslo ju. Vybehla z nori a začala oňuchávať vzduch. Jeho pach nebol moc výrazný. Už bol určite dlhšie preč. Rozbehla sa po lese po jeho stope. Prešla riadny kus dokedy ho našla. Číhal v tráve a striehol na malú, chlpatú. šedú korisť. Prikradla som sa k nemu a keď som bola dostatočne blízko tak som zvrieskla: -Čo si myslíš že robíš?- Laklo ho až podskočil. Sadla som si priňom a vyčítavo som sa na neho dívala. Naštvane sa na mňa pozrel. -Vystrašila si mi korisť!- Vykríkol. -Pche nebudem sa tebou zaoberať.- Pokračoval a pobral sa smerom k nore. Chílku som ho ešte sledovala a potom som sa s výčitkami svedomia rozbehla za ním. On za to nemohol že bol hladny. Dobehla som ho až kúsok pred norou, aj keď chodil len po troch, aj tak bol rýchli. -Prepáč.- Povedala som ticho a pozrela som sa do zeme. Pristúpil ku mne a oblízol ma za uchom. -Nevadi.- Usmial sa a vošiel do nory. Z nory sa ozvalo zúrivé vrčanie. Vbehla som dovnútra aby som zistila čo sa deje. "To vrčanie nie je môjho druha." Pomyslela som si a vtrhla som tam. V jednom tmavom kúte stála líška a zúrivo sa na nás pozerala. Cúvla som dozadu a striasla som sa. Kayhoku stal bez pohnutia a tiež na ňu vrčal. Líška na neho zaútočila a len, len že sa uhol. Mal šťastie. -Poď. Nestojí to za to.- Povedala som ticho. Ešte chvílku vrčal a potom sa otočil a išly sme preč. Chvílku sme bežali, no keď sme už boli v dostatočnej vzdialenosti tak sme išli zas len krokom. -Kde budeme spať teraz?- Spítala som sa potichu, smutne, tak že to nebolo skoro vôbec počuť. -Neviem.- Odpovedal sklesle. Otriasla som sa a silno som privrela oči. Chcela som sa striasť toho divného pocitu. Podarilo sa mi to. Prinútila som sa usmiať. -Nevadí.- Povedala som veselo a začala som poskakovať po lese a snoriť. Behala som od stromu ku stromu a hladala vhodné miesto, no nikde nič. Už som bola riadne unavená a myslela som si že bo už vzdám no v tom som narazila na perfektné miesto. Na vcelku dost velkú dieru pod korenami stromu. Zavolala som Kayhoka a spolu sme to v nútri preskúmali. Zhodli sme sa na tom ze to ako príbytok zatial stačí. Upratali sme dieru po predošlých majiteloch a potom som sa ja zase vydala na lov. Diera mala výhodné stanovysko. Vcelku blízko bol potok a kus druhým smerom bolo pole. Rozbehla som sa do pola. "Určite tu bude vela myší." Pomyslela som si. Mala som pravdu. Po chvílke okolo mna prebehla myš a ja som ju chytila. Zaniesla som ju Kayhokovi a ja som sa vybrala chytit dalšiu.Chytila som ju. Zjedla som ju kúsok obdaleč a vrátila som sa ku Kayhokovi. Sedel pred norou a čakal ma. Prelakla som sa, žeby nám zase niekto obsadil náš domov? Pribehla som k nemu vyplašena a čakala čo povie. -Ďakujem že sa o mňa tak staráš.- Oblizal ma. Vydýchla som si. Chcel ma len privítať, našťastie. -To nestojí za reč.- Pousmiala som sa a vošla som do nášho nového obydlia. -Ale stojí si hrozne milá.- Vošiel za mnou a stále sa na mňa pozeral túžobným pohladom. Nechápala som čo chce a ani som tomu nevenovala nejakú extra pozornosť. Pousmiala som sa. -Ty si asi nepočula včera čo som ti vravel že?- Zosmutnel a trošku sa prisunul ku mne. -Nie, čo si hovoril?- Ešte trochu sa prisunul. -Nič, nič....- Vstal a presadol si na druhý koniec diery. -Ale niečo si určite vravel...Povedz mi to...Prosiiim....- Zo záujmom som na neho hladela a pocit napätia mi jemne prechádzal po koži.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář