Snežná tragédia
26. 11. 2007
Ako každý rok, aj tento ide Riko k svojim rodičom na Vianoce. No tento raz ide ešte s niekím. Jej Snúbencom Sayom. Práve napadol sneh. Riko sa len pozrela na Saya a z jej pohladu sa dolo vyčítať: " Dnes je krásne!" Usmiala sa zobrala kufor a vložila ho do auta. Say naň položil vianočné darčeky pre Rikine netere a malú sestru. Potom nasadol do auta a silno buchol dverami. Pozrel sa ustarostene na Riko, ale nič nepovedal. Keď už boli na ceste pred domom ustarane sa pozrel na Riko a opítal sa jej:
- Naozaj musíme ísť dnes? Mám nejaké zlé tušenie....-
- Ano, inač by sme nedorazili na čas...- Letmo sa usmiala a prehrabla si rukov vlasy.
- Tak teda dobre...ale nemam s toho dobrý pocit.-
***
Keď už boli asi na pol ceste zastihla ich silná víchrica. Skoro vôbec nevideli na cestu. V tej chvíli sa nachádzali zrovna na útese smrti na ktorom rocne zahinie nad 100 ludí. Bol známi tím že v zime to bola najklzkejšia cesta cez priesmik. V jednej zatáčke dostali šmyk a zleteli z útesu rovno dole. Boli v bezvedomí, ale nič sa im nestalo. Ich pád stlmil sneh a mäkka hlina pod ním.
***
Riko sa prebrala s bezbedomia ako prvá a keď sa trosku pozviechala zo šoku skontrolovala či sa Sayovy nič nestalo. Na štastie mal len pár modrín. Auto bol prevrátené na bok a na vrchu bola len mala vrstva snehu. Pokúsila sa otvoriť dvere no nešlo to. Boli zaseknuté. Keď sa o par minút prebrat aj Say vzdichla si a vysvetlila mu situláciu. Bola strasná zima. Ktorá sa im zabodávala pod kožu.
-Je ti zima?- opítal sa Say.
-Ani je...- Rika sa triasla. Mala modré ústa a ola belšia ako stena.
-Počkaj niečo vzadu pozriam...- Say sa postavil a cez zadne sedadlá sa začal prehrabávať vzadu. Po chvílke vytiahol staré špinavé deky ktoré predtím slúžili ako podklad do prepravky pre psa. Podal jej deky, usmial sa a povedal:
-Prepáč nič lepšie tu nemám....zakri sa.-
-Say, a čo ty?- Chytila deky.
- O mna sa neboj....neni mi zima...-
-...ale je pozri ako sa trasieš! zakriješ sa so mnou!- Pritisla sa k nemu a zakrila ich dekami. Oprela sa o neho hlavou a chytila ho za ruku.
-Say? Myslím, že sa s tadialto už nedostaneme živý....-
- Takto nemysli Riko...-, zadíval sa jej do očí,-My to nejako prežijeme- Letmo sa usmial, lebo už viac nevládal.
-Hm....v každom prípade ti chcem povedať, že nech sa stane čokolvek strašne ta milujem....-,začalo sa jej ťažšie dícha, -Say, prosím obím ma....-
-Riko! No ták teraz sa ešte nevzdávaj!- Letmo sa naneho pozrela.
-Prosim, obím ma....-, objal ju a pobozkal, -A teraz mi prosím ťa podaj pero a papier.-
-Načo ti to bude?- Začal hladať papier a po chvílke nejaký našiel. Podal jej ho. Trasúcov rukov si ho od neho zobrala a a začala naň niečo písať. Say sa na ňu len pozeral.
- Čo píšeš?- Spítal sa.
-Dopis, na rozlúčku....-, odpovedala neprestávajúc písať. Keď dopísala, poskladala papier a položila ho na predné sedadlo,
-Say...ja cítim, že dnes zomriem....prepáč, ale nezvládnem to....- Sayovi sa nahrnuli slzy do očí a jedna sa mu skĺzla po líci.
-Riko...to nesmieš....ja ti to nedovolím!- Say ju silno stiskol v náručí až zastonala.
***
O pár hodín neskôr Say a Riko zmrzli stále sa obímajúc zo zavretími očami. Vizerali akoby boli ešte sále živí.
***
O pár tíždnov, keď sa už sneh začal topiť. Išiel tadial jeden pár a keď uvideli auto podišli k nemua pozreli sa dovnútra, uvideli ešte stále skrehnutý párik ktorí vyzeral úplne ako živý. Chlapec na nich zakričal: - Héj! Vy tam! potrebujete pomôcť?- Keď mu po chvílke nikto neodpovedal a anisa nepohli začalo mu dochádzať, že sú ž mrtvy. Vylomil dvere a dostal sa dovnútra, aby zistil kdo sú zač. Dievča zatial čakalo vonku a triaslo sa. Chlapec našiel list na prednom sedadle a prečítal si ho. V zadu bola napísaná adresa k jej rodičom. Zobrel si list a v meste ho poslal rodičom. V liste stálo:
Mami, oci, sestri. Je mi moc lúto, že vám toto nemôžem povedať osobne, ale keďže toto čítate znamená to, že som tú nehodu neprežila. Chcem vám teda aspon pomocou tohto listu povedať, že vás mám velmi rada, nezabudnem na vás a nech som teraz kdekolvek som určite šťastná a myslím na vás. Chýbate mi už teraz. Dajte pozor na moje neterky a povedzte im, že som ich mala rada. Je mi to lúto mami, oci.
Zbohom. Vaša malá Rika.
- Naozaj musíme ísť dnes? Mám nejaké zlé tušenie....-
- Ano, inač by sme nedorazili na čas...- Letmo sa usmiala a prehrabla si rukov vlasy.
- Tak teda dobre...ale nemam s toho dobrý pocit.-
***
Keď už boli asi na pol ceste zastihla ich silná víchrica. Skoro vôbec nevideli na cestu. V tej chvíli sa nachádzali zrovna na útese smrti na ktorom rocne zahinie nad 100 ludí. Bol známi tím že v zime to bola najklzkejšia cesta cez priesmik. V jednej zatáčke dostali šmyk a zleteli z útesu rovno dole. Boli v bezvedomí, ale nič sa im nestalo. Ich pád stlmil sneh a mäkka hlina pod ním.
***
Riko sa prebrala s bezbedomia ako prvá a keď sa trosku pozviechala zo šoku skontrolovala či sa Sayovy nič nestalo. Na štastie mal len pár modrín. Auto bol prevrátené na bok a na vrchu bola len mala vrstva snehu. Pokúsila sa otvoriť dvere no nešlo to. Boli zaseknuté. Keď sa o par minút prebrat aj Say vzdichla si a vysvetlila mu situláciu. Bola strasná zima. Ktorá sa im zabodávala pod kožu.
-Je ti zima?- opítal sa Say.
-Ani je...- Rika sa triasla. Mala modré ústa a ola belšia ako stena.
-Počkaj niečo vzadu pozriam...- Say sa postavil a cez zadne sedadlá sa začal prehrabávať vzadu. Po chvílke vytiahol staré špinavé deky ktoré predtím slúžili ako podklad do prepravky pre psa. Podal jej deky, usmial sa a povedal:
-Prepáč nič lepšie tu nemám....zakri sa.-
-Say, a čo ty?- Chytila deky.
- O mna sa neboj....neni mi zima...-
-...ale je pozri ako sa trasieš! zakriješ sa so mnou!- Pritisla sa k nemu a zakrila ich dekami. Oprela sa o neho hlavou a chytila ho za ruku.
-Say? Myslím, že sa s tadialto už nedostaneme živý....-
- Takto nemysli Riko...-, zadíval sa jej do očí,-My to nejako prežijeme- Letmo sa usmial, lebo už viac nevládal.
-Hm....v každom prípade ti chcem povedať, že nech sa stane čokolvek strašne ta milujem....-,začalo sa jej ťažšie dícha, -Say, prosím obím ma....-
-Riko! No ták teraz sa ešte nevzdávaj!- Letmo sa naneho pozrela.
-Prosim, obím ma....-, objal ju a pobozkal, -A teraz mi prosím ťa podaj pero a papier.-
-Načo ti to bude?- Začal hladať papier a po chvílke nejaký našiel. Podal jej ho. Trasúcov rukov si ho od neho zobrala a a začala naň niečo písať. Say sa na ňu len pozeral.
- Čo píšeš?- Spítal sa.
-Dopis, na rozlúčku....-, odpovedala neprestávajúc písať. Keď dopísala, poskladala papier a položila ho na predné sedadlo,
-Say...ja cítim, že dnes zomriem....prepáč, ale nezvládnem to....- Sayovi sa nahrnuli slzy do očí a jedna sa mu skĺzla po líci.
-Riko...to nesmieš....ja ti to nedovolím!- Say ju silno stiskol v náručí až zastonala.
***
O pár hodín neskôr Say a Riko zmrzli stále sa obímajúc zo zavretími očami. Vizerali akoby boli ešte sále živí.
***
O pár tíždnov, keď sa už sneh začal topiť. Išiel tadial jeden pár a keď uvideli auto podišli k nemua pozreli sa dovnútra, uvideli ešte stále skrehnutý párik ktorí vyzeral úplne ako živý. Chlapec na nich zakričal: - Héj! Vy tam! potrebujete pomôcť?- Keď mu po chvílke nikto neodpovedal a anisa nepohli začalo mu dochádzať, že sú ž mrtvy. Vylomil dvere a dostal sa dovnútra, aby zistil kdo sú zač. Dievča zatial čakalo vonku a triaslo sa. Chlapec našiel list na prednom sedadle a prečítal si ho. V zadu bola napísaná adresa k jej rodičom. Zobrel si list a v meste ho poslal rodičom. V liste stálo:
Mami, oci, sestri. Je mi moc lúto, že vám toto nemôžem povedať osobne, ale keďže toto čítate znamená to, že som tú nehodu neprežila. Chcem vám teda aspon pomocou tohto listu povedať, že vás mám velmi rada, nezabudnem na vás a nech som teraz kdekolvek som určite šťastná a myslím na vás. Chýbate mi už teraz. Dajte pozor na moje neterky a povedzte im, že som ich mala rada. Je mi to lúto mami, oci.
Zbohom. Vaša malá Rika.
jejky
(Sakuraaa, 27. 11. 2007 18:26)