8. Nebezčný úkryt
15. 2. 2009
Raphael
Sadla si na postel a prezerala si izbu. Striaslo ju. Shyame si zatial sadol pri postel a privrel oči. Nemohla tomu uveriť. Ako ma mohol zobrať sem? Sem na toto divné miesto. Ah, keby tu tak niesom tajne... Tak rada by som si to tu prezrela. Konečne by som mohla zistit ako vlastne Shyame žije. Z tejto miestnosti to ale vyzera tak, že žije dost skromne. Potemné svetlo fakle, žiadne okná, či slnečné svetlo. Opotrebovaný starý nábytok. Ah, chudák Shyame ma to tu ako vo vezení. Vstala z postele, pri čom jej padla dole deka a chcela sa prejísť po miestnosti no vtom je chytila niečia ruka za predlaktie. Šklbla sebou a obrátila sa. Prechádzala po ruke pohladom až narazila na tvár majitela. - Ah Shyame...- Povedala tichúčko a snažila sa o to aby ju pustil. Nedarilo sa jej a tak s tím prestala a sledovala jeho nehybnú tvár. Ani len neotvoril oči... Prechádzala mu končekami po prstoch a pomali prechádzala ďalej, až zastala na jeho tvári. Prečo si vlastne zapredal svoju dušu...? Stiahla ruku zas nazad a sadla si na postel. Pustl ju. Spí on vôbec? Lahla si a skúmala pohladom strop. Po chvíli jej padol pohlad na plápolajúci oheň. Oheň za ktorí stratila svoj domov. Kto vie ako umreli moji rodičia, ak vôbec umreli. Ako ma mohli len tak bez slova opustiť, len tak pohodiť pred sirotčicom a zbabelo ujisť? Možno už vedy som bola len na obtiaž... Pretočila sa k stene a schúlila sa do klbka. A možno mali iný dôvod... Možno boli moc chudobnú, alebo mama bola sama a otca nepoznala... Kto vie... Ale opustili ma, obaja. Keby mi aspoň povedali prečo... Utrela si rukou vlhké oči a vyhnali z hlavy všetky myšlienky. -Shyame?- Povedala ticho. -Ano Raphael?- Nečakala, že jej odpovie. -Prečo sa vlastne o mňa staráš?- Zahryzla si do spodnej pery, no dávala pozor aby nekrvácala. -Pretože si podpísala zmluvu.- Povedal ticho a vzápätí to olutoval, no to Raphael nemohla tušiť a schúlila sa do klbka ešte viac. -Aha...- Pretočila sa nazad k stene. Mohla som si to myslieť, že je to len kvôli tej zmluve... V skutočnosti ma určite nemá rád...
Shyame
Táto noc je až moc dlhá. Neublížil som Raphael tím čo som povedal? Hádam nie... Vstal som a zakril som Raphael dekou, vzápätí sa mikla a zhodila ju zo seba. Túto reakciu som nečakal, ale čo už stalo sa. Znovu som sa ju pokúsil zakryť, no ona deku zas zhodila a k tomu zavrčala: -Je mi teplo.- Vtom momente ako to povedala som jej dal ruku ruku prez ústa, pretože som začul šuchot. -Tichúčko Raffi...len klud.- Zašepkal som jej do ucha, no ona nadalej potichúčku vrčala. Len to tak v nej vrelo. Žeby som jej tím predca len ublížil? Zaznelo zaklopkanie na dvere a ja som zmeravel. -Tichúčko Raffi, teraz chvílku sa nehýb a ani nerozprávaj, dobre?- Pustil som ju a použil som na ňu kúzlo. Zmizla mi pred očami. -Ostan tu- Zašepkal som do prázdna a otvoril som dvere. Od dverí sa na mňa škeril Ryuki a bez opítania sa pretlačil do miestnosti. -Počul som nejake hlasy...- Sakra, takžč predca ju bolo počuť. -Ah priatelu, veď vieš že to ticho niekedy ubíja. Proste som sa rozprával sám zo sebou.- Sadol si na postel a ja som sa zaškeril, ale len tak aby to na mne nebolo moc badať. Hádam sa Raffi uhla. -Nemusím čítať myšlienky aby som vedel že klameš. Ty tu niekoho máš, že?- V duchu som zavrčal, no na vonok som zostal úplne kludný. -Jáj ty si počul hlas ešte niekoho iného, že? Že ma to skôr nenapadlo... Vidieť, že si dlho nebol na svete, inač by si vedel aké vymoženosti sú teraz vo svete. Dokonca už ludia ani nepotrebujú mágiu aby sa mohli zhovárať na dialku. Proste som skúšal jednu z tích vecí...-Prešiel som ku stolíku a vytiahol som zo šuflíka malú vecičku ktorú som si zadovážil velmi dávno. -Pozri sa teraz proste vytukáš nejaké 10miestne číslo a ozve sa ti hlas. To je všetko...- Zobral mi mobil z ruky a vzápetí to skúsil. Z telefónu sa ozval ženský hlas a on zostal ako obarený, no hneď ho to prešlo a povedal. -No, asi by som sa už naozaj mal pozrieť von.- Ako to dopovedal tak vstal z postele a podal mi ho. -Dávam ti teraz za úlohu zistiť aké...eh...no..tie veci ludia teraz využívajú, ako slúžia a na čo.- Otvoril dvere a odišiel. Ah jaj, môj starý učitel sa mi zas stará do môjho bytia. Možno mu už to večné ticho liezlo na mozog. Eh Raffi! Otočil som sa k posteli a znovu som ju zviditelnil. -Fjuu...naštastie na nič neprišiel.- Prišiel som k posteli a sadol si zas na zem. -Keby aj ano mne by to bolo jedno!- Snažila sa hovoriť potichu. Zaskočila ma jej reakcia. To som nečakal. Ako jej mohlo toto byť jedno? Ženy sú divne... Počul som ako si lahla. Možno už konečne zaspí. Predca len toto bol namáhaví deň. -Dobru noc Raphael...-
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář