Stretávka - poviedka
1. 1. 2008
Prebrala som sa. Všetko ma bolelo. Vytiahla som si šíp s ramena,
no len čo som to urobila som znovu omdlela. Keď som sa znova prebudila
ležala som v posteli. Chcela som vstať, ale nemala som dosť síl.
Tak som len ležala na posteli a hladela do prázdna.Pomali som sa začínala
nudiť. " Kdo vie kdo ma sem vlastne priniesol. Nech je to kdo chce
chcem íst preč!" Znovu som sa pokúsila vstať a tento raz sa mi to s
vypetím síl podarilo. Krívajúc na lavu nohu a pridržiavajúc sa všetkích
veci na blízku som odkráčala z izby. Na chodbe či čo to bolo som stretla
...a toto ma vážne prekvapilo môjho starého známeho Kitu. Zarazila som
sa a zastala som, no vtom som neudržala rovnováhu a padala som rovno
na neho. On potom tiež neudržal rovnováhu a ja som padla na neho.
Začervenala som sa a pokúsila som sa vstať, no len čo som sa o to pokúsila
ma zabolelo v ruke a padla som zas na neho. -Prepáč.- Povedala som
zachrípnutím hlasom. - Počkaj! Pomôžem si krídlami potom to pôjde lahšie!-
" Hm...Počkať niečo tu nesedi! Kde mám krídla??" - Čo sa mi stalo s
krídlami?- Pozrela som sa na neho spítavo a čakala som na odpoveď.
-Mal som ti to povedať....Prišla si o ne vo vojne. No ale ked že si anjel
takže vlaste vyšia bytosť, myslim, že ti dorastú.-
-A ako dlho to bude trvať?-
-Neviem...možno deň možno týždeň...ale určite nie viac! Teda dufam....-
" To neprežijem tu s ním....tyžden!?"
-Aspoň sme vyhrali? že?-
-Nie, prehrali sme...teraz sa musíme skrívať dokedy to nebude bezpečne
a nezvedie sa dalši rozhodujúci boj...škoda, že si vtedy omdlela...
vyhrali by sme...Čo sa ti vlastne stalo?-
-Neviem-
No vedela som to....Bola som tehotna. A to nie len tak s niekím ale rovno
s démonom! To sa nikto len tak nesmie dozvedieť. Z môja premýšlania ma
prebral zvlaštni pocit. Pobozkal ma! Prekvapilo ma to a hned som
sa od neho odtrhla. -O čo sa snažíš?- Bola som nahnevana na to, že sa ma
opovážil pobozkať. Bola som až taká naštvaná, že som prestala cítit bolesť.
Postavila som sa a odkopla som ho celou silou do steni. " Hm...mohla som sa
naštvať hneď..." Otočila som sa a vyšla som s maleho domu. Ocitla som sa v
lese. Dom bol dobre krití a obyčajny, slaby demon by ho nenašiel..."Musím najisť
Korua! Lenže kde?" Kračala som tackajúc po lese. Ostalo mi zle a mala som pocit,
že zachvílku omdliem. Vyliezla som na strom a tam som zaspala.
***
Prespala som celí zvišok dňa aj celú noc. Zobudila som sa až neskoro ráno.
Už som sa cítila lepšie a už som nemala skoro žiadne rany. Zliezla
som zo stromu. Bola som hladná, teda boli sme hladný. Nebrala som na to ohlady
zliezla som zo stromu a išla som dalej. Bola som trochu unavena a strašne hladná.
Začínala som vydieť najprv rozmazane a potom dvojmo. Zatočila sa mi hlava a pomali
som padala k zemi. Vydela som nejakú postavu v dialke. Napadla ma možnosť, že je to
nejaký démon a že ked omdliem zabije nás. Ten neznami ma chytil. Naštastie.
-Koru!- Zakričala som a vtom momente som omdlela. Ta neznáma osoba bol naozaj
Koru. Môj milovaní Koru. Keď som sa prebrala prekvapene som sa pozrela. Usmial sa.
-Si tu sama? Počkať, zla otazka.- Opítal sa.
-Nie niesom sama...-
-Ako to, veď tu nikto okrem nás nieje!-
-Možno, že ho nevidíš, ale je tu.-
-Ako to myslíš? Nechápem.-
-Som tehotna, idiot!-
Zosmutnel. - Aha, a kdo je ten štastný?-
Postavila som sa a dala som mu facku. Odpovedala som.
-No predca ty!-
Otočila som sa a išla som pomali preč. Chytil ma za ruku otočil si ma k sebe a
pobozkal ma. - Som taky štastný!-
-Ah, Koru...-
Objala som ho. -Ty to asi nechápeš...naše dieťa bude navždy nešťastné...neprimu
ho ani ludia, ani demoni...-
***O dva roky***
Je mier a ja som sa už konečne mohla vydať za Kora. Máme spolu malú dcérku Miko ktorá je na pol dúhovy mačací anjel a tiež mačací demon. Má teda mačacie uši a chvost a krídla. Nijak sa neliši od anjela až na to že ma cierne uši a chvost a anjel ma smotanove. Nevadí sme spolu štastný a to je dobre.
no len čo som to urobila som znovu omdlela. Keď som sa znova prebudila
ležala som v posteli. Chcela som vstať, ale nemala som dosť síl.
Tak som len ležala na posteli a hladela do prázdna.Pomali som sa začínala
nudiť. " Kdo vie kdo ma sem vlastne priniesol. Nech je to kdo chce
chcem íst preč!" Znovu som sa pokúsila vstať a tento raz sa mi to s
vypetím síl podarilo. Krívajúc na lavu nohu a pridržiavajúc sa všetkích
veci na blízku som odkráčala z izby. Na chodbe či čo to bolo som stretla
...a toto ma vážne prekvapilo môjho starého známeho Kitu. Zarazila som
sa a zastala som, no vtom som neudržala rovnováhu a padala som rovno
na neho. On potom tiež neudržal rovnováhu a ja som padla na neho.
Začervenala som sa a pokúsila som sa vstať, no len čo som sa o to pokúsila
ma zabolelo v ruke a padla som zas na neho. -Prepáč.- Povedala som
zachrípnutím hlasom. - Počkaj! Pomôžem si krídlami potom to pôjde lahšie!-
" Hm...Počkať niečo tu nesedi! Kde mám krídla??" - Čo sa mi stalo s
krídlami?- Pozrela som sa na neho spítavo a čakala som na odpoveď.
-Mal som ti to povedať....Prišla si o ne vo vojne. No ale ked že si anjel
takže vlaste vyšia bytosť, myslim, že ti dorastú.-
-A ako dlho to bude trvať?-
-Neviem...možno deň možno týždeň...ale určite nie viac! Teda dufam....-
" To neprežijem tu s ním....tyžden!?"
-Aspoň sme vyhrali? že?-
-Nie, prehrali sme...teraz sa musíme skrívať dokedy to nebude bezpečne
a nezvedie sa dalši rozhodujúci boj...škoda, že si vtedy omdlela...
vyhrali by sme...Čo sa ti vlastne stalo?-
-Neviem-
No vedela som to....Bola som tehotna. A to nie len tak s niekím ale rovno
s démonom! To sa nikto len tak nesmie dozvedieť. Z môja premýšlania ma
prebral zvlaštni pocit. Pobozkal ma! Prekvapilo ma to a hned som
sa od neho odtrhla. -O čo sa snažíš?- Bola som nahnevana na to, že sa ma
opovážil pobozkať. Bola som až taká naštvaná, že som prestala cítit bolesť.
Postavila som sa a odkopla som ho celou silou do steni. " Hm...mohla som sa
naštvať hneď..." Otočila som sa a vyšla som s maleho domu. Ocitla som sa v
lese. Dom bol dobre krití a obyčajny, slaby demon by ho nenašiel..."Musím najisť
Korua! Lenže kde?" Kračala som tackajúc po lese. Ostalo mi zle a mala som pocit,
že zachvílku omdliem. Vyliezla som na strom a tam som zaspala.
***
Prespala som celí zvišok dňa aj celú noc. Zobudila som sa až neskoro ráno.
Už som sa cítila lepšie a už som nemala skoro žiadne rany. Zliezla
som zo stromu. Bola som hladná, teda boli sme hladný. Nebrala som na to ohlady
zliezla som zo stromu a išla som dalej. Bola som trochu unavena a strašne hladná.
Začínala som vydieť najprv rozmazane a potom dvojmo. Zatočila sa mi hlava a pomali
som padala k zemi. Vydela som nejakú postavu v dialke. Napadla ma možnosť, že je to
nejaký démon a že ked omdliem zabije nás. Ten neznami ma chytil. Naštastie.
-Koru!- Zakričala som a vtom momente som omdlela. Ta neznáma osoba bol naozaj
Koru. Môj milovaní Koru. Keď som sa prebrala prekvapene som sa pozrela. Usmial sa.
-Si tu sama? Počkať, zla otazka.- Opítal sa.
-Nie niesom sama...-
-Ako to, veď tu nikto okrem nás nieje!-
-Možno, že ho nevidíš, ale je tu.-
-Ako to myslíš? Nechápem.-
-Som tehotna, idiot!-
Zosmutnel. - Aha, a kdo je ten štastný?-
Postavila som sa a dala som mu facku. Odpovedala som.
-No predca ty!-
Otočila som sa a išla som pomali preč. Chytil ma za ruku otočil si ma k sebe a
pobozkal ma. - Som taky štastný!-
-Ah, Koru...-
Objala som ho. -Ty to asi nechápeš...naše dieťa bude navždy nešťastné...neprimu
ho ani ludia, ani demoni...-
***O dva roky***
Je mier a ja som sa už konečne mohla vydať za Kora. Máme spolu malú dcérku Miko ktorá je na pol dúhovy mačací anjel a tiež mačací demon. Má teda mačacie uši a chvost a krídla. Nijak sa neliši od anjela až na to že ma cierne uši a chvost a anjel ma smotanove. Nevadí sme spolu štastný a to je dobre.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář